Kornélia Beličková, Básnická zbierka „Z hĺbky mojej duše“

Je večer a ja zas nemôžem spať.
Keď zavriem oči, čo asi bude sa mi zdať.
Mohol by to byť sen o tom,
Že som ešte dieťa s mamou a s mojim otcom.

Dieťa vystrie ruku, podá, smeje sa,
Pri každom bôli malom, mama, otec ozve sa.
Sú tam dlho pri ňom, bdejú i trápia sa
A ako rastie omúdrieva – spolu tešia sa.

Prídu dni, keď zrazu dieťa dospeje,
Samo vyberie sa, kam ho vietor odveje.
Nik ho neposiela, býva to tak často,
Predsa odchádza, aby Svoje šťastie našlo.

A keď nájde to, v čom ho nachádza
Vtedy láska celým bytím prechádza.
Tá, z ktorej zrodí sa nový pár,
Aby otcom, mamou každý z nich sa stal.

Myslí si, už nie som dieťaťom,
Veď aj ja rodičom som sa stal časom.
Vtedy príde ten večer, keď nemôže spať
Pretože o svoje dieťa , začne sa báť.