Symbol osobnej statočnosti a morálnej integrity.

Milada Horáková je v dejinách Československa považovaná za jednu z najvýznamnejších osobností boja za demokraciu, slobodu a spravodlivosť. Jej meno sa stalo symbolom statočnosti a odhodlania, ktoré dokázali obstáť aj v tých najtemnejších chvíľach, keď bola sloboda potlačená a spravodlivosť nahradená totalitnou brutalitou.

Odhodlanie postaviť sa za pravdu.

Milada Horáková nebola len politička a právnička. Bola predovšetkým žena hlboko presvedčená o tom, že pravda a spravodlivosť sú hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať – bez ohľadu na následky. Už počas štúdia práv sa angažovala v otázkach sociálnej spravodlivosti a práv žien. Počas nacistickej okupácie sa pridala k odboju, čím riskovala nielen svoju bezpečnosť, ale aj život svojej rodiny. Tento krok bol prejavom jej nezlomného presvedčenia, že zlo nemôže byť tolerované a je povinnosťou každého človeka postaviť sa mu na odpor.

Aj po tom, ako bola počas vojny uväznená gestapom a čelila krutému výsluchu, si zachovala svoju dôstojnosť a nepodvolila sa nátlaku. To, že sa po vojne vrátila k politike a verejnému životu, ukazuje, že Milada Horáková nepovažovala svoj boj za ukončený ani po porážke nacizmu. Verila v budovanie demokratického Československa, ktoré by rešpektovalo práva všetkých občanov.

Nezlomnosť tvárou v tvár totalitnej moci.

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 sa Milada Horáková stala terčom ich nenávisti. Jej demokratické názory a neochota kolaborovať s režimom z nej urobili nepriateľa štátu. Napriek tomu, že bola zatknutá a čelila obvineniam z vlastizrady, neustúpila. Počas vykonštruovaného súdneho procesu v roku 1950 sa jej osobná statočnosť prejavila najjasnejšie. V atmosfére strachu a propagandy sa postavila pred súd s odvahou a vystupovala s neuveriteľným pokojom a dôstojnosťou. Svoje názory neodvolala, hoci si uvedomovala, že jej hrozí trest smrti.

Jej slová pred popravou – „Padám, padám, tento boj som prehrala, ale odchádzam s hlavou vztýčenou…“ – sú dôkazom jej vnútornej sily a nezlomnosti. Nebola zlomená ani v posledných chvíľach svojho života. Vedela, že jej smrť nebude zbytočná, ak bude inšpiráciou pre ďalšie generácie.

Dedičstvo statočnosti.

Milada Horáková zomrela vo veku 48 rokov, no jej odkaz pretrval. Stala sa symbolom odporu voči totalite, morálnej integrity a odvahy postaviť sa za svoje presvedčenie. Jej príbeh je mementom toho, že sloboda nie je samozrejmosťou a že za ňu treba neustále bojovať.

Osobná statočnosť Milady Horákovej nebola len o odvahe čeliť nepriateľovi, ale aj o tom, ako žila svoj život – vždy v súlade so svojimi hodnotami, vždy s vedomím, že má povinnosť brániť pravdu a spravodlivosť. Jej príklad nám pripomína, že aj jednotlivci dokážu zmeniť chod dejín a že statočnosť jedného človeka môže byť svetlom v temnote pre celé generácie.

Milada Horáková nebola do výberu osobností Protector Populi vybraná náhodne. Cítime, že jej odkaz je pre súčasnú dobu veľmi aktuálny. Pokrivená spoločnosť asi nebude chápať jej historický a morálny postoj, ale môže zasiať v spoločnosti nádej.

Foto: Wikipedia; Viac informácii: Milada Horáková – Wikipedie

Na prahu nového roka 2025 sa spoločne zamýšľame nad tým, čo bolo, a otvárame srdcia tomu, čo nás čaká. Nový rok nie je iba zmenou čísla v kalendári – je to príležitosť na nový začiatok, čas na nové nádeje, nové ciele a nový pohľad na svet.

Rok, ktorý práve končí, nebol ľahký. Ako jednotlivci i ako spoločnosť sme čelili mnohým výzvam, morálnym skúškam a neistotám. Boli to chvíle, keď sme sa museli spojiť, keď sme si museli navzájom pomáhať, podporovať sa a hľadať silu tam, kde by sme ju inokedy nehľadali. A práve v týchto chvíľach je dôležitá hodnota nášho národa, v ktorú veríme, naša spolupatričnosť, odhodlanie a nezdolnosť.

Čelili sme skúškam, ktoré nás často postavili pred dôležité rozhodnutia. Každý z nás cítil zodpovednosť za budúcnosť, ktorú spoločne tvoríme. V týchto chvíľach sme však opäť dokázali, že sme národom statočných ľudí, ktorí sa nevzdávajú, ktorí si pomáhajú a ktorí držia spolu aj v najťažších časoch.

Slovensko nie je len miestom, kde žijeme. Slovensko je domovom. A domov nie je len o budovách a krajinách – je o ľuďoch. O vás. O nás všetkých. Je o našich rodinách, priateľstvách, o hodnotách, ktoré nás spájajú, a o láske k tomu, čo je naše.

V novom roku nás čakajú ďalšie výzvy. Nebude to cesta bez prekážok, ale vieme, že ak zostaneme jednotní, ak budeme stáť pri sebe, zvládneme ich.

Veríme, že nájdeme odvahu byť spravodliví, silu byť odhodlaní a múdrosť rozhodovať sa pre dobro všetkých.

Prajeme vám všetkým, aby bol nový rok rokom viery, nádeje a pokoja. Aby bol časom, keď sa naše plány a túžby začnú meniť na skutočnosť. Aby sme si našli čas na seba, na svojich blízkych, na dobré slovo a skutok.

Nech nový rok prinesie do vašich domovov zdravie, radosť a lásku. Nech je naplnený priateľstvom, porozumením a silou, ktorá nás všetkých povedie k lepšej budúcnosti.

Do nového roka 2025 vám zo srdca prajeme len to najlepšie. Spoločne dokážeme veľké veci!

Šťastný nový rok, Slovensko!

S úctou a nádejou,

Protector Populi, o.z.

Dňa 14.12.2024 bol udelený Grant Vyšehradskej štvorky na výskum trhu s bývaním a výmenu informácií k danej problematike  pod názvom „Vyšehradská štvorka – Trh s bývaním výskumný projekt a verejné konzultácie“. Kolektív pozostáva z odborníkov a z odborníčok z univerzít z Maďarska, zo Slovenska, z Čiech a z Poľska. 

Slovenský vedecký tím

Udelenie Grantu, za slovenský vedecký tím,  je vyústením odbornej práce v tejto oblasti pani doc. Ing. Eva Pongrácz, PhD. vedúcej Katedry sociálneho rozvoja a práce Ekonomickej univerzity v Bratislave a pani doc. Ing. Kornélia Beličková, PhD. zástupkyne vedúceho Katedry financií Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave s partnerskou Korvínovou univerzitou v Budapešti (Budapesti Corvinus Egyetem).

Spolupráca s Korvínovou univerzitou v Budapešti

Slovenský vedecký tím pracovne diskutoval s pani Dr. Váradi Kata, Ph. D.  a s pani Dr. Huszár Zsuzsa Réka, obe z Finančného inštitútu  Korvínovej univerzity v Budapešti, o aktuálnych témach oblastí financií a sociálnej práce od začiatku roku 2024. Táto diskusia spoločných záujmov vo výskume a v úsilí získavania grantov nadobudla koncom roka 2024 reálnu podobu udelením spomínaného Grantu  Vyšehradskej štvorky V4 na výskum trhu s bývaním a výmenu informácií k problematike „Vyšehrad 4 Trh s bývaním výskumný projekt a verejné konzultácie“.

Centrum výskumu Stredoeurópskeho a východoeurópskeho centra pre financovanie domácností (CEEC-HF)

Toto akademické úsilie výskumníkov a výskumníčok krajín V4 o ďalší rozvoj našej spoločnej prítomnosti v strednej a východnej Európe sa stalo jedným z príkladov a skutočným Centrom výskumu Stredoeurópskeho a východoeurópskeho centra pre financovanie domácností (CEEC-HF).

Projekt: https://sites.google.com/view/ceec-hf/the-ogs

Už 19. krát sa otvorí Múzeum Jána Cikkera pre hudbymilovnú verejnosť svojím tradičným jesenným cyklom komorných koncertov. Ten tohtoročný sa nesie v znamení myšlienky „Univerzalita Cikkerovej hudobnej reči.“ Dramaturgia koncertov ju poňala širokospektrálne.

Dva koncerty poslucháčov konzervatórií (27. 11. žilinského a 4. 12. bratislavského) potvrdia
univerzalitu Cikkerovej hudby ako stále aktuálnu aj pre najmladšiu generáciu budúcich umelcov. Koncert Konzervatória Bratislava obohatia i študenti dramatického odboru prednesom úryvkov z knihy Listy matke, unikátnej zbierky Cikkerových listov.

Ako dôkaz ďalšej dimenzie univerzality skladateľovej hudobnej reči bude 20. 11. koncert OK
Percussion dua z ČR, kde pedagógovia brnenskej JAMU (M. Opršál a M. Kleibl) predvedú na marimbe a vibrafóne nielen svoj pôvodný repertoár, ale aj transkripcie Cikkerových skladieb pre toto nezvyčajné nástrojové obsadenie.

To, že univerzalita Cikkerovej hudobnej reči oslovuje aj džezových hudobníkov, sa viackrát potvrdilo už v minulosti. Ďalším dôkazom tohto bude aj predvianočný koncert Cikker a jazz (18. 12.), na ktorom nositeľ Ceny Jána Cikkera klavirista Ladislav Fančovič a speváčka Jana Dekánková opäť ponoria Cikkerove tóny do jazzovej sféry.

Otváracím koncertom cyklu bude 6. 11. Hommage à Ivan Palovič. Spomenieme si ním na klavírneho umelca, ktorý kedysi veľmi prispel k šíreniu Cikkerovj tvorby. Účinkovať budú jeho dvaja potomkovia – klavírna virtuózka Jordanka Palovičová a violista Ivan Palovič.

Z iniciatívy členov Sperger dua (Xénia a Filip Jarovci), umelcov, ktorí sú veľkými priaznivcami múzea, sa bude 1. 12. konať mimoriadny benefičný recitál, ktorého výťažok bude venovaný Múzeu Jána Cikkera.

Po každom z koncertov sa bude konať spoločenské stretnutie s umelcami, spojené s čašou vína.

Z verejných zdrojov ako hlavný partner podporil Fond na podporu umenia.

Autor: Mgr. art. Irena Michalicová

Pre viac informácií:
Prof. Peter Mihalica, ArtD., predseda správnej rady Nadácie Jána Cikkera
Tel.:+421 905 578 361; Mail: nadacia@jan-cikker.org
Mgr. art. Irena Michalicová, riaditeľka Múzea Jána Cikkera
Tel.: +421 918 471 225; Mail: muzeum@jan-cikker.org

Jozef Beitl bol v rokoch 1972 až 1985 správca farnosti v Bratislave, v malebnej časti Dúbravka. V starej časti Dúbravky boli a sú dodnes dva Božie stánky, tzv. veľký kostol Kostol sv. Kozmu a Damiána postavený okolo roku 1720 a malá rannorenesančná Kaplnka z konca 16 storočia.

Dúbravka

Dúbravka bolo miesto, kde pôsobil kňaz Jozef Beitl. Bol to prirodzene usmiaty človek, s vrodenou skromnosťou, prirodzenou charizmou, získavajúci si dôveru a srdcia ľudí. Dokázal zaujať a k sebe nechať pristúpiť detské duše s úplnou prirodzenosťou so slovami „Nechajte maličkých ku mne prísť“, dokázal deti upútať počas celej omše. Malá Kaplnka bola svojimi rozmermi predurčená na osobný kontakt kňaza a veriacich, bohoslužby sa konali v rodinnej atmosfére s organom v tesnaným do malého priestoru v tesnej blízkosti oltára malej Kaplnky. Táto atmosféra bola neobyčajná a neopakovateľná. Jozef Beitl bol ten, ktorý tvoril túto neobyčajnosť.

Skromný

Jozef Baitl bol tak skromný, že mnohí jeho farníci, v čase jeho pôsobenia vo farnosti, ani netušili, že tento človek zastával mnohé významné funkcie, napríklad v kňazskom seminári pri Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave zastával funkciu prefekta (1952-53), funkciu vicerektora (1953-58 a 1960-66) a špirituála (1958-64). V roku 1956 Decretum laudis. Po promócii za doktora teológie (1966) sa stal asistentom, potom odborným asistentom (1968), docentom (1974) a napokon profesorom liturgiky na bohosloveckej fakulte v Bratislave (1977). Od roku 1985, po odchode z Dúbravky, pôsobil ako správca farnosti sv. Martina v Bratislave a bol čestným dekanom. Bol aktívnym členom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva a členom Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris.

Pôsobiská

Prof. ThDr. Jozef Beitl, DrSc. pôsobil lokálne v Šahách, Galante, v Bratislavskej Dúbravke, Bratislave a Slovensku. Za tento čas si vybudoval a vytvoril v mnohých srdciach ľudí pevnú spomienku, ktorá ich tak núti pripomenúť si a spomenúť na osobnosť Prof. ThDr. Jozef Beitl, DrSc. aj po rokoch.

Som šťastný, že som mal tú česť ho osobne poznať. Česť jeho pamiatke!

S úctou

Zdroj: osobné poznanie, Osobnosť Dúbravky Jozef Beitl | Mestská časť Bratislava-Dúbravka; Kňazi vo farnosti v minulosti – Farnosť Bratislava – Dúbravka

(*21. júl 1880 Košariská –  † 4. máj 1919 Ivanka pri Dunaji)

 „Demokracia je organizovaná myšlienka, to je idea proti chaosu. Demokracia, to znamená myslieť skôr než jednáš, či tým nepoškodzuješ blížneho, rodinu, národ, spoločnosť. To znamená opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť.“

Aktuálnosť odkazu a veľkosť generála Milana Rastislava Štefánika, 105 rokov od jeho tragického skonu, môžeme dnes zdieľať veľmi výstižne aj v období našej súčasnosti práve týmto jeho výrokom.

Štefánikove morálne krédo

Milan Rastislav Štefánik „Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť – Milovať – Pracovať“

A on skutočne tak žil. V tomto je osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní“. (Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika, občianske združenie, cit. 29.04.2024)

Tragický koniec generála

O živote astronóma, meteorológa, vynálezcu, pilota; o zásluhách generála a diplomata; o jeho myšlienkach sa môžeme dozvedieť viac z mnohých dostupných zdrojov. Tragický koniec života Milana Rastislava Štefánika je dodnes otvorenou knihou. Historici sa zhodujú v tom, že v nedeľu 4. mája 1919 vzlietol na návrat do vlasti z talianskeho letiska Campoformido pri Udine. Letel bombardérom zn. Caproni Ca.33 číslo 11495 spolu so skúsenými vojenskými pilotmi poručíkom Giotto Mancinelli-Scotti a čatárom Umberto Merlini. Posádku doplňoval mechanik Gabriele Aggiusti. Počas približovacieho manévru lietadla 8km od vtedajšej Bratislavy v oblasti Ivanky pri Dunaji sa stroj zrútil. Zahynula celá posádka.

Hold velikánovi Slovenských, Československých a Európskych rozmerov

Telesné pozostatky Milana Rastislava Štefánika boli prevezené do Bratislavy, bývalej budovy Letného arcibiskupského paláca. Tento palác od roku 1879 plnil funkciu vojenskej nemocnice. Tieto priestory spĺňali etické i technické predpoklady pre dočasné uloženie telesných pozostatkov obete tragédie. Na piaty deň sa na nádvorí paláca uskutočnila vojenská rozlúčka s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý bol s veľkými poctami odviezli do svojich rodných Košarísk.

Tento palác, táto vojenská nemocnica, umožnila vo svojich priestoroch vzdať hold velikánovi Slovenských, Československých a Európskych rozmerov. Naopak, prítomnosť telesných pozostatkov tohto velikána v tejto budove vtlačila trvalú historickú pečať tomuto palácu.

Úrad vlády, Ružový salónik

V súčasnosti tento palác je sídlom Úradu vlády Slovenskej republiky. V Ružovom salóniku, našiel Milan Rastislav Štefánik v zobrazení olejomaľby portrétu od autora Juraja Kruteka z roku 1939 dôstojné miesto svojho pripomenutia a ostáva na očiach súčasným generáciám politikov, reprezentatívnych návštev, významných osobností, hostí.

Zástupcovia občianskeho združenia Protector Populi, o. z. navštívili dňa 3.5.2024 – deň pred 105. výročím úmrtia Milana Rastislava Štefánika Úrad vlády SR – kde si overili niektoré historické fakty a navštívili Ružový salónik s portrétom generála Milana Rastislava Štefánika.

Česť jeho pamiatke!

Poďakovanie patrí Úradu vlády za poskytnuté informácie, najmä Jánovi Matisovi z tlačového a informačného odboru Úradu vlády SR.

Za rok 2023 toto významné ocenenie získal skvelý klavírny virtuóz a v posledných rokoch aj popredný hráč na saxofóne Ladislav Fančovič. Tento univerzálny hudobník šíri tvorbu Jána Cikkera nielen prostredíctvom klavíra, ale aj skvelými transkripciami autorovho diela pre saxofónové kvareteto. Fančovičove inovatívne uchopenie tvorby majstra Jána Cikkera dáva novú dimenziu Cikkerovmu tvorivému odkazu.

Slávnostný koncert, spojený s odovzdávaním Ceny Jána Cikkera, sa uskutoční v utorok, 30. apríla 2024 o 18,00 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave a je prístupný širokej verejnosti.

Nadácia Jána Cikkera, ktorú založila skladateľova manželka Katarína po manželovej smrti, má hlavný cieľ šíriť a propagovať komponistovu tvorbu, a tým aj podporovať šírenie slovenskej hudby doma a v zahraničí. V Múzeu Jána Cikkera vo Fialkovom údolí 2 sa každoročne koná množstvo koncertov rôznych žánrov, keďže umelci, oslovení géniom loci rezidencie manželov Cikkerovcov s obľubou vyhľadávajú toto miesto pre svoje recitály.

Na slávnostnom koncerte si budú môcť návštevníci vypočuť v podaní laureáta Ladislava Fančoviča výber z Cikkerovho klavírneho cyklu Čo mi deti rozprávali, potom Ladislav Fančovič so svojím saxofónovým kvartetom predvedie svoju transkripciu fúg Jána Cikkera, v tom istom obsadení zanie aj Musica Slovaca Cikkerovho žiaka Ilju Zeljenku. Pravdepodobne svetovou preiérou bude nezvyklá zostava v Mozartovej Koncertantnej symfónii Es-Dur KV 297b, kde namiesto hoboja, karinetu, fagota a lesného rohu bude partnerom Slovenského komorného orchestra pod umeleckým vedením Ewalda Danela opäť Pressburg Saxophone Quartet.

Z verejných zdrojov ako hlavný partner podporil Fond na podporu umenia.

Pre viac informácií:
Prof. Peter Michalica, Art.D., predseda správnej rady Nadácie Jána Cikkera
Tel.: +421 905 578 361 nadacia@jan-cikker.org
Mgr. art. Irena Michalicová, riaditeľka Múzea Jána Cikkera
Tel.: +421 918 471 225 muzeum@jan-cikker.org.

Vážení priatelia!
Pomôžte svojou štedrosťou chrániť a udržiavať naše múzeum.
Svojou podporou môžete spolu s nami zveľaďovať koncertnú sieň nášho múzea, ale i ďalšie priestory, ktoré slúžia umelcom, študentom, žiakom i hudobným zoskupeniam. Vďačíme im za skvelé umelecké zážitky. Naše múzeum je miestom objavovania, učenia sa i tvorivých stretnutí.

Keďže sme múzeum súkromné, o to viac potrebujeme pomoc našich priaznivcov, podporovateľov a spolupracovníkov. Ďakujeme!

Nadácia Jána Cikkera
IČO: 31784275
IBAN: SK57 0200 0000 0012 0958 2755
Formulár na stiahnutie tu: FORMULÁR

Copyright © 2024 Múzeum Jána Cikkera, All rights reserved.

Festival otvorí 14. 6. svetoznáme Janáčkovo kvarteto z ČR s príťažlivým repertoárom. O dva týždne neskôr, 28. 6. vystúpi opäť Štátny komorný orchester Žilina. Protagonistami koncertu budú dvaja z najprominentnejších českých umelcov: dirigent Leoš Svárovský a huslista František Novotný. Spolu s ním uvedie Peter Michalica Bachov Dvojkoncert d mol a výber z Vivaldiho Štyroch ročných období. Zaznejú aj Cikkerove Spomienky, ktoré v roku 2024 majú špeciálny jubilejný význam.

5. 7. privítame v Kremnici po prvýkrát unikátny súbor Pressburg Saxophone Quartet s umeleckým vedúcim Ladislavom Fančovičom, ktorý slávi veľké medzinárodné úspechy. Záverečný koncert 12.7. bude opäť vokálnoinštrumentálny. Sopranistka Andrea Vizvári spolu s klaviristkou Vierou Bartošovou a hostiteľom festivalu uvedú neodmysliteľné Mozartovo Laudate Dominum.

Koncerty v gotickom prostredí Domu komorského grófa doplní popri výtvarných dielach starých majstrov aj intímna výstava umeleckého skla ak. sochára Drahomíra Prihela.

Organizátori veria v duchu skúseností z minulosti, že rozmanitý program festivalu si nájde pozitívnu odozvu v širokom publiku.

Na Váš záujem a budúce stretnutia v Kremnici sa už vopred tešia

Ina a Peter Michalicovci,
ako aj ďalší členovia občianskeho združenia Revivals.

FOTO: Janáčkovo kvarteto, Pressburg Saxophone Quartet – foto Karol Srnec, ŠKO Žilina so Svárovským – foto Roderik Kučavík, Andrea Vizvári – foto Zuzana Beringerová, Peter Michalica a Viera Bartošová.

Slovensko má dnes 14 ministerstiev, ktoré každé riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister/ministerka. Ministra/ministerku v čase jeho/jej neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho/jej práv a povinností štátny tajomník/štátna tajomníčka. Minister/ministerka môže poveriť aj v iných prípadoch štátneho tajomníka/štátnu tajomníčku, aby ho/ju zastupoval/a v rozsahu jeho/jej práv a povinností. Štátny tajomník/štátna tajomníčka má pri zastupovaní ministra/ministerky na rokovaní vlády poradný hlas. Štátneho tajomníka/štátnu tajomníčku vymenúva a odvoláva vláda na návrh príslušného ministra/ministerky.

Slovenská republika bude mať od roku 2024 15 ministerstiev

Slovenská republika bude mať od roku 2024 15 ministerstiev. Pravdepodobne z rezortu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky vznikne Ministerstvo školstva, vedy a výskumu a dnes vieme, že nového ministra bez kresla vymenujú budúci týždeň, tvrdí Andrej Danko[1].

Pokiaľ sa naplnia tieto predikcie, Slovensku pribudne Ministerstvo cestovného ruchu a športu a k danému rezortu minister bez kresla, minister bez portefeuille [2].

Mořic Hruban – historicky prvý česko-slovenský minister bez portefeuille

Krátko po vzniku Česko-Slovenska (28. október 1918) bola 14. novembra, teda ešte počas ústavného provizória, vymenovaná prvá vláda ( vláda Karla Kramářa). V tejto prvej vláde sa historicky prvým česko-slovenským ministrom bez portfeuille stal Mořic Hruban, predseda Katolíckej strany národnej na Morave a jeden z členov Národného výboru československého. V období prvej republiky bolo vymenovaných celkovo osem ministrov bez portfeuille a počas druhej republiky ich bolo celkovo päť.

Imrich Karvaš minister bez portefeuille

Zo životopisu slovenského národohospodára, právnika, vysokoškolského pedagóga, prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša sa môžeme dozvedieť aj to, že v roku 1938 sa stal Imrich Karvaš najskôr ministrom bez portefeuille v úradníckej vláde gen. Syrového (22. september – 4. október 1938). V druhej úradníckej vláde gen. Syrového potom od 4. októbra až do 1. decembra 1938 zastával post ministra priemyslu, obchodu a živností[3].

Prvý minister bez portfeuille po druhej svetovej vojne

Prvým ministrom bez portfeuille po druhej svetovej vojne bol člen Československej strany ľudovej Alois Vošahlík (funkčné obdobie od 2. júla do 18. júla 1946). Počas komunistického režimu ako ministri bez portfeuille slúžili vo vláde (resp. od roku 1968 vo federálnej vláde) celkovo 16 politici. Po Nežnej revolúcii v novembri 1989 boli do vlády ako ministri bez portfeuille vymenovaní členovia Občianskeho fóra Richard Sacher (od 3. decembra do 30. decembra 1989) a Róbert Martinko (od 10. decembra 1989 do 13. februára 1990). Následne po ustanovení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky túto funkciu vo federálnej vláde zastávali ešte dvaja ďalší členovia Občianskeho fóra (Vladimír Príkazský od 13. februára do 27. júna 1990 a Karel Havlík od 11. mája do 27. júna 1990).

Dejiny samostatného Slovenska

Aj keď v dejinách samostatného Slovenska doteraz nedošlo k vymenovaniu ministra bez portefeuille, hoci Ústava z 1. septembra 1992 takýto krok umožňuje,  pravdepodobne „prvým ministrom bez kresla sa stane Predseda predstavenstva Letiska M.R. Štefánika v Bratislave Dušan Keketi, keďže nové ministerstvo vznikne až od budúceho roka,“ uviedol Danko[4].

Kornélia Beličková – Peter Belička

[1]https://www.aktuality.sk/clanok/VT2Rr8D/noveho-ministra-bez-kresla-vymenuju-buduci-tyzden-tvrdi-andrej-danko/

[2] Minister bez portefeuille, iné názvy: minister bez kresla, minister bez rezortu; zriedkavo minister bez portfeja, minister bez poverenia; zastarano minister bez torby; z franc. ministre sans portefeuille je titulárny minister, tzn. minister, ktorý neriadi žiadne ministerstvo, ale je vládou poverovaný určitými úlohami. Franc. výraz portefeuille (doslova asi „čo nesie list“) je odvodený od franc. porter – „niesť“ (z lat. portare – „niesť, nosiť“) a feuille – „listina, list“ (z ľud. lat. folia, od lat. folium – „list na strome“). Pôvodným významom portfeuille bolo „obal na listy papiera“, z čoho metonymiou vznikol význam „úradné dokumenty, cenné papiere a pod. (obsiahnuté v takomto obale)“ a z toho „príslušné kompetencie; ministerský rezort, úrad ministra, ministerské kreslo“. Tento posledný význam bol z francúzštiny prevzatý aj do slovenčiny. Dostupné na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Minister_bez_portefeuille

[3] Imrich Karvaš životopis. Dostupné na: https://www.databazeknih.cz/zivotopis/imrich-karvas-57861

[4]https://spravy.rtvs.sk/2023/11/vlada-bude-mat-ministra-bez-kresla-d-keketi-sa-stane-sefom-rezortu-cestovneho-ruchu-na-buduci-tyzden-vyhlasil-a-danko