Nadáciu Jána Cikkera založila Katarína Cikkerová v snahe postarať sa o umeleckú pozostalosť svojho manžela a o spoločný rodinný majetok, pretože manželia zostali bezdetní. Nadácia svoju činnosť zahájila v roku 1997. Sídli v rodinnej vile Cikkerovcov, ktorá je zároveň sídlom Múzea Jána Cikkera.

V súčasnosti Nadáciu Jána Cikkera spravuje správna rada, ktorej predsedom je husľový virtuóz Prof. Peter Michalica, ArtD. Jeho meno je zárukou kvality i dobrého vkusu.

Prijmite i jeho menom pozvanie na Slávnostný koncert pri príležitosti udelenia Ceny Jána Cikkera za rok 2022, zúčastnite sa výnimočnej atmosféry a vypočujte si krásnu hudbu v podaní špičkových umelcov – Slovenského komorného orchestra pod vedením umeleckého vedúceho Ewalda Danela a klavírneho virtuóza Mateja Arendárika.

Vstupenky

Nakoľko počet miest je obmedzený, využite možnosť predpredaja vstupeniek prostredníctvom 

• E-mail adrese: muzeum@jan-cikker.org alebo

• telefonicky: +421 918 471 225

Ján Cikker bol slovenský hudobný skladateľ a pedagóg, narodený v Banskej Bystrici 29. júla 1911, zomrel v Bratislave 21. decembra 19891. Patril k najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny, získal titul Národný umelec, Herderovu cenu (1966) a medzinárodnú cenu IMC-UNESCO (1979).

Je autorom viacerých operných diel, ako napríklad “Juro Jánošík” (1954), “Beg Bajazid” (1957), “Vzkriesenie” (1962), Coriolanus (1974) a i. Okrem toho napísal aj množstvo symfonických, zborových a komorných diel.

Nohejbal v Európe vznikal postupne v 20. storočí. Spočiatku nemal presne definované pravidlá, spočíval v prekopávaní futbalovej lopty cez čiaru alebo pevnú prekážku, pričom hrali dva tímy proti sebe a každý tím mal určitý počet dotykov s loptou. Bodoval ten tím, ktorý odkopol loptu súperovi cez prekážku a ten ju nespracoval, či nezachytil.

Nakoľko tento šport bol priestorovo a materiálne nenáročný, našiel si obľubu najmä v rekreačných strediskách. Na Slovensko, do kúpeľného mesta Piešťany, ho priniesli v 40. a 50. rokoch hlavne českí kúpeľní hostia. Okamžite nadchol miestnych športových nadšencov. Medzi nimi bol Štefan Bartovic.

Štefan Bartovic sa narodil 22.12.1902, žil v Piešťanoch. Tesne po 1. Svetovej vojne narukoval k jazdectvu, kde preukázal už v tom čase úžasnú remeselnú zručnosť pri opravách a výrobe konských jazdeckých postrojov a sediel. Neskôr patril medzi uznávanú podnikateľskú skupinu, venoval sa podnikaniu v oblasti brašnárstva, čalunníctva a galantérie. Jeho šikovnosť a podnikateľský duch dal záruku banke na poskytnutie úveru, z ktorého vybudoval v 40. rokoch malú prevádzku na svoju činnosť. Na tú dobu patrila medzi jednu z najlepšie vybavených dielní. Neskôr bol tento majetok po roku 1948 znárodnený, ale pôžičku, za ktorú tento majetok nadobudol splácal celý život.

Po roku 1945 bol za účasť na plese Demokratickej strany odsúdený na jeden rok a nasadený na nútené práce v uránových baniach. Okrem zlých spomienok si odniesol zdravotné následky. O tom, čo v skutočnosti prežil v tomto koncentráku, nikdy nehovoril.

Aj tieto okolnosti v Štefanovi Bartovicovi utužili nezlomného ducha. Koncom 50. rokov sa plne venoval práci a športu. Centrom športu sa stalo kúpalisko EVA v Piešťanoch. Tu sa stretávali kúpeľní hostia a domáci nadšenci športu. Bol to prvý krok k rozvoju a založeniu nohejbalového tímu, ktorého členom bol Štefan Bartovic. Bol organizátorom prvých nohejbalových turnajov na Slovensku spomedzi tímov zostavených z kúpeľných hostí a domáceho tímu so Štefanom Bartovicom. Neskôr turnaje nadobúdali mestský a národný význam.

Ako prvý ušil nohejbalovú sieť zavesenú na dvoch protiľahlých tyčiach a tým povýšil nohejbal na Slovensku na dôstojnú úroveň. Láska k športu, húževnatosť, vytrvalosť i nezlomnosť mu vydržala celý život.

Bol láskavým manželom Jozefíny Bartovicovej, ktorá stála pevne pri ňom v dobrom i zlom. Mal dve deti, syna Stanislava a dcéru Hedvigu.

Štefan Bartovic zomrel 30. 5.1981, je pochovaný na Piešťanskom cintoríne.

S láskou vnuk Peter