Catherine Sica a Dušan Mocko.

Dušan Mocko je významnou osobnosťou výtvarného kultúrneho života presahujúcou hranice Slovenska. Spracovanie jeho diel je unikátne nielen z pohľadu umeleckého obsahu diela, ale i použitých umeleckých techník.

Catherine Sica sa prezentuje osobným štýlom zobrazujúcim emócie, ktoré sa neustále vyvíjajú a transformujú do vyššieho vedomia, redefinujú a reinterpretujú pôvodné expresionistické hnutie a identifikuje transformačný expresionizmus.

Ich životné diela, inštalované na výstave, ponúkajú jedinečnú príležitosť pohľadiť umeleckú dušu v reprezentatívnych priestoroch Bratislavského hradu.

Srdečne Vás pozývame.

Uverejnené so súhlasom umelcov

narodený v roku 1962 na Slovensku, pri tvorbe svojich umeleckých diel používa zmiešané techniky. Keďže je oboznámený s prácou reštaurátora vďaka štúdiu v Bratislave / Slovensku, neustále reintegruje staršie techniky, ako sú polymentové pozlátenie a viacúrovňový priehľadný atrament, a kombinuje ich s novými metódami. Drevené dosky vždy slúžia ako základ. Dušan Mocko opakovane necháva svoje obrazy pôsobiť trojrozmerne, pričom využíva svoje skúsenosti sochára. Preto len veľmi málo jeho diel je dvojrozmerných a často obsahujú prvky ako otvory, odstránené časti alebo pridané prvky v drevenom základe. Jeho veľkoplošné maľby odhaľujú novú formu umenia: reprodukuje fotografie prirodzenej veľkosti, ktoré sám nasnímal na drevený materiál a premaľuje ich akrylom tak, aby získali kolážový charakter.

Veľké sochy obsahujú kópie modelov, tiež prírodnej veľkosti, ktoré sa potom nalejú do epoxidovej živice a upravia na povrch. Kombinácia a integrácia rôznych materiálov, ako je kameň, bronz, epoxid, drevo alebo železo, môže tieto sochy spojiť s inštaláciami alebo sochárskymi kolážami.

Kontrasty hrajú v dielach Dušana Mocka významnú úlohu. Použitie a úprava rôznych materiálov kladie ešte väčší dôraz na aktuálne kontrasty. Sochy ukazujú rovnomerné aj surové, hlboko štruktúrované povrchy. Čiastočne sú silne umelé farby v kontraste s klasickými a bežnými témami.

Existujú rôzne vplyvy, z ktorých umelec čerpá inšpiráciu. Okrem osobných skúseností tu zohráva dôležitú úlohu aj štúdium na Akadémii umení a profesia obchodníka s umením. Preto rád opätovne využíva starožitnosti, ústredné témy dejín umenia, mytologické témy a motívy významných historických umelcov a dáva ich do subjektívneho kontextu.

Dušan Mocko hovorí:

uverejnené so súhlasom Dušana Mocka

                Zachrániť ďalšie koncerty sa podarilo iba vďaka obetavosti niekoľkých sponzorov, ako aj mimoriadnej ústretovosti viacerých účinkujúcich umelcov. Všetky 3 komorné koncerty sa budú konať v gotickom Dome komorského grófa z 15. storočia, orchestrálny koncert bude v barokovom chráme sv. Františka. Karel Čapek a jeho hudobní súčasníci je názov otváracieho koncertu 30. 6. Umeleckým slovom sa na ňom prihovorí publiku František Kovár, jeho hudobným partnerom bude skvelý klavírny virtuóz Ladislav Fančovič. Na orchestrálnom koncerte 7. 7. zaznie symfonická tvorba Josefa Myslivečka a Franza Schuberta, ako aj Koncert pre trúbku a orchester bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela. Ten predvedie Juraj Bartoš spolu so Štátnym komorným orchestrom Žilina pod taktovkou Adama Sedlického. Ďalší koncert 14. 7. bude vokálno – inštrumentálny a predstavia sa na ňom rakúska sopranistka Simona Eisinger, hostiteľ festivalu huslista Peter Michalica a klaviristka Viera Bartošová. Koncert zakončí už tradične Mozartovo Laudate Dominum. Záverečným festivalovým podujatím bude 21.7. večer z tvorby Franza Schuberta. Vystúpi na ňom barytonista Peter Mazalán, violončelista Pavol Mucha a klavirista Peter Pažický.

Všetky koncerty sa začínajú o 19. 00 hodine.

Realizáciou festivalu sa už takmer štvrťstoročie napĺňa ušľachtilý cieľ usporiadateľov spojiť krásu vzácnej architektúry s krásou hudby. Unikátny genius loci gotického Domu komorského grófa s diamantovou klenbou, v ktorom v r. 1545 viacero dní nocovala aj uhorská kráľovná Mária pri návšteve Kremnice, ponúka poslucháčovi aj akustický zážitok. Naviac tento priestor okrem festivalových koncertov nie je verejnosti bežne prístupný. Chrám svätého Františka, barokové dielo Dionýza Stanettiho, má špičkovú koncertnú akustiku. Príťažlivou súčasťou sú aj spoločenské stretnutia po každom z komorných koncertov. Poslucháči tu môžu pri čaši vína priamo komunikovať s účinkujúcimi. Výtvarnú zložku festivalu budú reprezentovať jednak diela starých majstrov, ako aj umelecké sklo akademického sochára Drahomíra Prihela.

Ďalšie informácie vám radi poskytnú organizátori festivalu a členovia o.z. REVIVALS:

Prof. Peter Michalica, ArtD., +421 905 578 361; festival@michalica.net;

Andrej Csino, známy marketér a kreativec, autor knižných diel, poviedok a literárnych seriálov spolu s Luciou Lackovičovou, známou literárnou autorkou, zostavovateľkou a editorkou knižných diel uviedli do života prekrásnu knihu „Prešporské legendy ožívajú“.

Foto: Andrej Csino, Lucia Lackovičová

Kniha vonia novodobou tlačiarenskou technikou a súčasne pátosom histórie, núti Vás knihu zobrať do ruky a vnoriť pohľad medzi písmenká, začnete cítiť detské napätie a zvedavosť súčasne.

V knihe Prešporské legendy ožívajú skutočne ožívajú dávne a bájne strašidlá a tajomné postavy, ktoré sú súčasťou legiend Bratislavy, hlavného mesta Slovenska. Publikácia, ktorá bola nedávno ocenená ako jedna z dvadsať Najkrajších kníh Slovenska v roku 2022, je súborom reinterpretácií povestí známych z knižiek Prešporský zvon a Dunajská Kráľovná od slovenskej spisovateľky Márie Ďuríčkovej. 

Pätnásť autorov a osobností ako Pavol Rankov, Daniela Kapitánová, Mirka Ábelová, Dado Nagy či Peter Altof známy ako Expl0ited spracovali námet niektorej povesti autorsky jemu blízkej, avšak originálnym a moderným spôsobom.

Krst knihy „Prešporské legendy ožívajú“

Jedinečnosť textov podporili ilustrácie jedného zo súčasných slovenských grafikov a výtvarníkov Matúša Maťátka. V závere knihy Prešporské legendy ožívajú je fotografická príloha. Tá mapuje miesta, na ktoré autori poviedok nadviazali vo svojich textoch. Úlohu fotografa lokácií zastúpil Štefan Cipár, vnuk ilustrátora pôvodných kníh Márie Ďuríčkovej, Miroslava Cipára.

Čitateľom sa s knihou Prešporské legendy ožívajú dostane do rúk pätnásť poviedok zo súčasnosti, napríklad o novodobých mafiánoch, ktorým sa to zráta podobne ako krivoprísnažnikovi, o partii detí, ktoré stretnú dunajského vodníka, o rusalkách v dystopickom svete, o tajomnom Kempelenovom vynázele v podzemí Bratislavy či o čudnom taxikárovi, ktorý, nevedno prečo chce, aby jeho cestujúci išli hľadať poklad. A pozor! Tieto legendy nie sú žiadne rozprávky.

Kniha Prešporské legendy ožívajú vyšla pod záštitou primátora hlavného mesta SR Bratislava, Bratislavskeho samosprávneho kraja a mestskej časti Bratislava – Staré mesto.

Prešporské legendy ožívajú na poličky svojich knižníc môžete získať najvýhodnejšie na https://www.presporskelegendy.sk/.

Text a podklad pre ilustráciu článku poskytol Andrej Csino, spisovateľ.

Ráčte si láskavo podkasať sukne, dámy moje, pôjdeme teraz peklom…Čitateľsky to bola pre mňa výzva. A asi aj istá forma psychohygieny – dielo veľmi ľudské. Na jednej strane dojemné, až ma to uvádzalo do rozpakov, na strane druhej veľmi inšpiratívne. Príbeh o BOHOPSOVI Anupovi, ktorý ochutnal víno života, aj keď bolo zakázané.
Autor si dal veľmi záležať na výbere námetu – chcel, aby bolo dielo dramatické, ale umožňovalo využívanie fantázie a ilúzie ako zázemie pre veľký ľúbostný príbeh. Explózia emócií, stretov a zmierení. Hlboké pravdy o hlbinách ľudských duší v rozprávke. Akoby celá kniha bola áriou princa Calafa NESSUN DORMA.
Je tam všetko – bolesti, nevyriešené útrapy našich rodín či rodičov, ktoré nosíme v sebe a láska… Všetci sme sa už stretli s tým, že nám chýbala láska. Nebola možnosť opätovať ju, alebo sme nedokázali niekoho ľúbiť. Alebo ľúbiť tak, akoby sme chceli. V živote nie je nič čierno-biele. Činy pramenia z utrpení, ktoré skrývame za maskou chladu. A je to aj o hrdosti a pokore, o sile ducha z pera autora, ktorý vie, že skutočný tanec života je „HLAD PO PREŽITÍ“. Aby sme pochopili, aké je život cítiť a oslobodiť sa od minulosti.
Autor použil metódu spontánneho písania, hovorový jazyk, priamočiarosť, údernosť a nástroje chápania davu na ulici. Preto sa môže dielo javiť prvoplánovite ako urážka verejného vkusu a mravnosti (čo mi pripomína rok 1956 – HOWL -Vytie). Ale je to tým, že autor sa stotožňuje s našimi životnými pocitmi ako beatova generácia okolo Kerouaca. Je tam mnoho odkazov a prepojenie na osobnosti, ktoré vyznávali vedomie osobnej spolupatričnosti… citát z Herberta Hanckeho … „Vieš John, toto je naozaj zbitá generácia“.
Je to zamyslenie sa, že neviditeľná niť udalostí zvedie dokopy aj najpodivnejšie indivíduá.
A môj favorit? Jednoznačne Jim vo vyžehlených tesilkách, ktorý stratil svoj kvetinový záhon.
Autor v nás zanecháva otázku: „Aké tiene minulosti a tajomstvá rodov ovplyvňujú našu prítomnosť?“ A čo dielo zanechalo vo mne? Ako keď zabehnete preteky a na konci zistíte, že ste vlastne mali ešte mnoho síl a je vám tak trochu za cestou ľúto…

Autor recenzie: Jana Šandorová

Nadáciu Jána Cikkera založila Katarína Cikkerová v snahe postarať sa o umeleckú pozostalosť svojho manžela a o spoločný rodinný majetok, pretože manželia zostali bezdetní. Nadácia svoju činnosť zahájila v roku 1997. Sídli v rodinnej vile Cikkerovcov, ktorá je zároveň sídlom Múzea Jána Cikkera.

V súčasnosti Nadáciu Jána Cikkera spravuje správna rada, ktorej predsedom je husľový virtuóz Prof. Peter Michalica, ArtD. Jeho meno je zárukou kvality i dobrého vkusu.

Prijmite i jeho menom pozvanie na Slávnostný koncert pri príležitosti udelenia Ceny Jána Cikkera za rok 2022, zúčastnite sa výnimočnej atmosféry a vypočujte si krásnu hudbu v podaní špičkových umelcov – Slovenského komorného orchestra pod vedením umeleckého vedúceho Ewalda Danela a klavírneho virtuóza Mateja Arendárika.

Vstupenky

Nakoľko počet miest je obmedzený, využite možnosť predpredaja vstupeniek prostredníctvom 

• E-mail adrese: muzeum@jan-cikker.org alebo

• telefonicky: +421 918 471 225

Ján Cikker bol slovenský hudobný skladateľ a pedagóg, narodený v Banskej Bystrici 29. júla 1911, zomrel v Bratislave 21. decembra 19891. Patril k najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny, získal titul Národný umelec, Herderovu cenu (1966) a medzinárodnú cenu IMC-UNESCO (1979).

Je autorom viacerých operných diel, ako napríklad “Juro Jánošík” (1954), “Beg Bajazid” (1957), “Vzkriesenie” (1962), Coriolanus (1974) a i. Okrem toho napísal aj množstvo symfonických, zborových a komorných diel.

Kornélia Beličková, Básnická zbierka „Z hĺbky mojej duše“

Je večer a ja zas nemôžem spať.
Keď zavriem oči, čo asi bude sa mi zdať.
Mohol by to byť sen o tom,
Že som ešte dieťa s mamou a s mojim otcom.

Dieťa vystrie ruku, podá, smeje sa,
Pri každom bôli malom, mama, otec ozve sa.
Sú tam dlho pri ňom, bdejú i trápia sa
A ako rastie omúdrieva – spolu tešia sa.

Prídu dni, keď zrazu dieťa dospeje,
Samo vyberie sa, kam ho vietor odveje.
Nik ho neposiela, býva to tak často,
Predsa odchádza, aby Svoje šťastie našlo.

A keď nájde to, v čom ho nachádza
Vtedy láska celým bytím prechádza.
Tá, z ktorej zrodí sa nový pár,
Aby otcom, mamou každý z nich sa stal.

Myslí si, už nie som dieťaťom,
Veď aj ja rodičom som sa stal časom.
Vtedy príde ten večer, keď nemôže spať
Pretože o svoje dieťa , začne sa báť.

Voľné nadviazanie na známe dielo Malý princ (Le petit prince) vydané v roku 1943 francúzskeho spisovateľa a pilota Antoina de Saint-Exupéryho. 

Malý princ dorazil na ďalšiu planétu. Prvé, čo zaujalo jeho zrak, bola veľká tabuľa počmáraná kriedou. V kresbách nenachádzal zmysel, no zaujali ho. Okrem tabule si všimol stôl, na ktorom bola tá istá planéta, na ktorej  práve stál, len oveľa oveľa menšia a ešte aj jedna sova. Podišiel k sove a nesmelým hlasom hovorí: „Dobrý deň, kde to som?“

Sova však neodpovedala, tak to skúsil ešte raz. Tento krát hlasnejšie: „Dobrý deň, na akej som planéte?“

Sova bola stále mĺkva, až po chvíľke sa ozvalo spoza tabule, tiché roztrasené: „Tá ti neodpovie…“

Malý princ ostal zarazený, pozrel sa za tabuľu a tam našiel starého pána v bielom plášti, šedivý na tvári, pod plášťom mal starý sveter modrej farby, zapravený do béžových nohavíc s hnedým opaskom.

„… je umelá“ zašomral na záver, nevenujúc pozornosť malému princovi a pokračoval v listovaní hrubej červenej knihy.

„A čo je toto?“ ukázal prstom malý princ na planétu na stole. Nato sa pán v bielom plášti pootočil na stoličke, „Vyzeráš byť zvedavý, to je dobre, takých tu nemávam veľa v poslednej dobe…“ odpil si z pohára teplého čaju a pokračoval „to, môj drahý, je glóbus, je to model planéty na ktorej práve stojíme.“

Malý princ chápavo prikývol, avšak svoj zrak od glóbusu neodtrhol.

„Ty budeš asi ten nový žiak.“ pokračoval pán v bielom plášti. „Ja som učiteľ, žiaci z okolitých planét sem chodia a ja ich vyučujem, ja to tu vediem.“

Malý princ chvíľu rozmýšľal: „Ako to myslíte, že to tu vediete?“

„Ja zadávam úlohy a vediem žiakov, motivujem ich k tomu, aby robili čo je pre nich najlepšie. My sme ako jeden veľký vlak a ja som tu rušeň, chápeš?“

„Asi áno, ale keď ich ťaháte“ malý princ chvíľu hľadal slová. „zakrývate im výhľad.“

Učiteľ sa zamračil: „Čo sa tu, akože snažíš naznačiť, mladý pán? Spochybňuješ snáď, že to robím správne?“

Malý princ v zapätí odpovedal „Určite nie, ja len hovorím, že možno, keby ste ich pre zmenu skúsili tlačiť a nie ťahať, mali by možnosť skúsiť aké to je brodiť sa snehom, alebo aké to je, keď lúče slnka žiaria priamo do očí“ Učiteľ ostal nemý. Až po chvíľke opäť prehovoril: „Vieš čo, takto som sa nato nikdy nepozeral.“ Pozrel sa do neba a pokračoval. „ale čo teraz so všetkými tými žiakmi. ktorí už odišli, čo ak oni teraz nevedia, ako sa brodiť snehom a ako sa tešiť zo slnka? Čo ak sú stratení?…“

Malý princ ho prerušil. „to je možné, ale nemajte výčitky svedomia, radšej sa sústreďte na tých žiakov, ktorí ešte len prídu. Možno sa tí noví žiaci raz stretnú s tými žiakmi starými na iných planétach a ukážu si smer navzájom.“

Nastal moment ticha, vymenili si  niekoľko úsmevov a obaja pochopili, že majú dôležitú prácu pred sebou, do ktorej sa treba ihneď pustiť.

Malý princ sa rozlúčil a letel ďalej.