„Tance zabudnutých“, kniha, ktorá vonia človečinou…

Recenzia diela Adreja Csina, z pera čitateľky Jany Šandorovej

Ráčte si láskavo podkasať sukne, dámy moje, pôjdeme teraz peklom…Čitateľsky to bola pre mňa výzva. A asi aj istá forma psychohygieny – dielo veľmi ľudské. Na jednej strane dojemné, až ma to uvádzalo do rozpakov, na strane druhej veľmi inšpiratívne. Príbeh o BOHOPSOVI Anupovi, ktorý ochutnal víno života, aj keď bolo zakázané.
Autor si dal veľmi záležať na výbere námetu – chcel, aby bolo dielo dramatické, ale umožňovalo využívanie fantázie a ilúzie ako zázemie pre veľký ľúbostný príbeh. Explózia emócií, stretov a zmierení. Hlboké pravdy o hlbinách ľudských duší v rozprávke. Akoby celá kniha bola áriou princa Calafa NESSUN DORMA.
Je tam všetko – bolesti, nevyriešené útrapy našich rodín či rodičov, ktoré nosíme v sebe a láska… Všetci sme sa už stretli s tým, že nám chýbala láska. Nebola možnosť opätovať ju, alebo sme nedokázali niekoho ľúbiť. Alebo ľúbiť tak, akoby sme chceli. V živote nie je nič čierno-biele. Činy pramenia z utrpení, ktoré skrývame za maskou chladu. A je to aj o hrdosti a pokore, o sile ducha z pera autora, ktorý vie, že skutočný tanec života je „HLAD PO PREŽITÍ“. Aby sme pochopili, aké je život cítiť a oslobodiť sa od minulosti.
Autor použil metódu spontánneho písania, hovorový jazyk, priamočiarosť, údernosť a nástroje chápania davu na ulici. Preto sa môže dielo javiť prvoplánovite ako urážka verejného vkusu a mravnosti (čo mi pripomína rok 1956 – HOWL -Vytie). Ale je to tým, že autor sa stotožňuje s našimi životnými pocitmi ako beatova generácia okolo Kerouaca. Je tam mnoho odkazov a prepojenie na osobnosti, ktoré vyznávali vedomie osobnej spolupatričnosti… citát z Herberta Hanckeho … „Vieš John, toto je naozaj zbitá generácia“.
Je to zamyslenie sa, že neviditeľná niť udalostí zvedie dokopy aj najpodivnejšie indivíduá.
A môj favorit? Jednoznačne Jim vo vyžehlených tesilkách, ktorý stratil svoj kvetinový záhon.
Autor v nás zanecháva otázku: „Aké tiene minulosti a tajomstvá rodov ovplyvňujú našu prítomnosť?“ A čo dielo zanechalo vo mne? Ako keď zabehnete preteky a na konci zistíte, že ste vlastne mali ešte mnoho síl a je vám tak trochu za cestou ľúto…

Autor recenzie: Jana Šandorová